Listy MM

Spomenul si si na mňa, Bože, a neopustil si tých, čo teba milujú

     Počas tohoročných sviatkov Veľkej noci prišiel domov môj syn aj so svojou priateľkou. Tešili sme sa z najobyčajnejších spoločných chvíľ a ja som za to ďakovala Pánovi. V tomto neobyčajnom sviatočnom čase svätého trojdnia som túžila hovoriť aj o tom, čo bolo práve vtedy najdôležitejšie. Ale, žiaľ, niektorí členovia mojej rodiny nepovažujú účasť na svätej omši a na sviatostiach za podstatnú.  Keď sme s manželom boli na Bielu sobotu na svätej omši a ja som s obdivom pozerala, ako niektoré rodiny spoločne prichádzajú do kostola, vrúcne som prosila Pána, aby prišiel aj do našej rodiny. Bola som nesmierne šťastná, keď Pán vypočul moju modlitbu a naozaj prišiel ešte v ten večer. Jeho prítomnosť si uvedomili aj tí, ktorí ho vôbec nepozvali. Večer po svätej omši, keď sme prišli domov, ozval sa nám môj synovec zo zahraničia s prianím veselých veľkonočných sviatkov. Počuli a videli sme sa asi po desiatich rokoch. Predstavil nám svojho deväťročného syna, ktorý nehovorí po slovensky. Ukázali sme mu naše veľkonočné vajíčka, korbáče a porozprávali o tom, ako u nás vyzerá veľkonočná oblievačka a šibačka. 

     Malý Nátan nám začal rozprávať, že vie, ako sa treba pripraviť na Veľkú noc. Že všetko sa začína Popolcovou stredou, že sa treba postiť 40 dní a že potom nasleduje Veľký týždeň. Všetci doma okolo stola počúvali, ako malý chlapček presne vysvetľuje, čo sa robí na Zelený štvrtok, prečo bol Pán Ježiš vydaný na smrť na Veľký piatok, ako sa závisť a žiarlivosť zákonníkov skončila jeho ukrižovaním, ako na Bielu sobotu vstal z mŕtvych a potešil všetkých, čo v neho verili. Povedal nám, že on a jeho rodičia nikdy v kostole neboli, ale že sa všetko naučil od pani učiteľky, ktorej zahynul syn. Rozprávali sme sa ešte o tom, ako Pán Ježiš potešuje ľudí aj dnes a že je takto s nami, kedykoľvek my chceme byť s ním. Bol to nezabudnuteľný zážitok, keď Pán vypočul moju prosbu a prišiel do našej rodiny. Môj syn a jeho neveriaca priateľka skonštatovali, že som si predsa len našla spriaznenú dušu, mohla si od srdca pohovoriť o tom, čo je pre mňa posvätné, a oni boli „náhodou“ pri tom. 

     Za môjho synovca sme sa s mamkou modlievali v skupinke MM a ja som si nikdy poriadne neuvedomila, ako vážne Pán berie naše modlitby. Sám pripravuje pre nás cesty do svojho milujúceho náručia. Nech mu je za to večná chvála a vďaka.                                                                                                                                                                                                                                                                                                mamka

     Na veľkom stretnutí MM vo Svite som bola už niekoľkokrát a môžem povedať, že  je to mimoriadne požehnaný čas, keď Boh ku nám hovorí a mocne sa nás dotýka. Tento rok som dostala mimoriadny dar. Bolo to počas adorácie Štedrosť matkinho srdca, pri rozjímaní nad tajomstvami radostného ruženca. V čase rozjímania som bola úplne prázdna. Žiadne spomienky, žiadne myšlienky, žiadne pocity. Moja duša bola ako loďka na pokojnom mori. Loďka, ktorá sa pomaly kolíše, oddáva sa moru a v úplnej dôvere kopíruje vlny. A do tohto pokoja vstúpil Boh a prehovoril: „Stvoril som ťa mamou.“ Možno pre vás, ktoré ste svoje dieťa počali, nosili a porodili, je vaše materstvo samozrejmé a prirodzené. Ja som svoje dieťa nenosila pod srdcom, ani som ho neporodila. Adoptovali sme si jednoročné dievčatko. Slová Boha „Stvoril som ťa mamou“ prenikli celú moju bytosť. Vtedy sa mi Boh pozrel do očí a ja som pozrela do očí jemu. A v tomto okamihu sme si „povedali“ všetko. Boh vie, akej podstaty, akej hlbokej hlbočiny vo mne sa v tomto momente dotkol. A dal mi mimoriadny dar. Dar poznania: Boh ma stvoril mamou!

      P.S.: V dôvere, aby ma Duch Svätý viedol pri písaní tohto svedectva, otvorila som Božie slovo: Kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma. Mt 18, 6                                                                         

 mama

     V piatok večer na adorácii, keď som počula, ako mi Ježiš hovorí: „Poď, pozrime si do očí...“ som cítila, ako mi po tele prebehli zimomriavky – veď On vie, ako žijem, čo robím, na čo myslím, tak prečo tá výzva? Prišla som na to, že niečo z mojej strany voči nemu nie je v poriadku. Nedokázala som zodvihnúť hlavu a otvoriť oči, štípali ma. Bol tam ostrý piesok mojich hriechov. Zaplavili ma slzy a chcela som si takto pomôcť – veď to prejde, takto si ten piesok odstránim – ale stále som cítila ťažobu na pleciach. Bola to ťažoba mojej vlažnosti, povrchnosti voči nemu. Moja hanba, dôsledky mojich unáhlených rozhodnutí, samé moje víťazstvá a zabúdanie na neho, no hrôza. Ako sa asi mohol cítiť v mojej prítomnosti ten, ktorý za mňa položil svoj život!

     No najvyšší čas pre mňa, že mi to povedal. Čo tam po tom, že ma štípu oči, veď jeho čo všetko bolelo, aby ma zachránil?! A ja čo? Čo urobím so sebou po tejto výzve? Tak som pomaly zodvihla hlavu, ale oči som mala stále zatvorené. Čo mám teraz robiť? Ako to napraviť, ako ďalej žiť a nezraňovať jeho, iných aj seba? Pomaly som otvorila oči, nadýchla som sa z plných pľúc a pomaly som zachytila jeho pohľad – a na moje veľké prekvapenie – žiadne výčitky, obviňovanie, len uistenie, že je tu pre mňa, kvôli mne a že vie, čo najviac potrebujem! Potrebujem upierať svoj zrak na neho, aby som nepadala tak často do tých istých hriechov, aby som sa tešila zo života napriek svojim obmedzeným možnostiam.

     Tak som kľačala a rozmýšľala, čo to pre mňa znamená, keď budem upierať svoj zrak na neho. Po chvíli som prišla na to, že tým vlastne nič nepokazím a je to pre mňa len dobre, že ma Ježiš oslovil. Asi som zadriemala vo svojej pohodlnosti a jemu sa zunovalo čakať, tak do mňa jemne drgol. Chvála ti, Pane, za výzvu „Poď, pozrime si do očí!“, za tvoju trpezlivosť so mnou, za to, že som vôbec mohla byť v piatok večer vo Svite.                                         

jedna mama spomedzi vás