TrojdniaVeľké stretnutia MM

Veľké stretnutie MM

Veľké stretnutie MM vo Svite 15. až 17. marca 2019

Milé mamy, začiatkom pôstneho obdobia, pred sviatkom sv. Jozefa, sa stretneme vo Svite na našom veľkom stretnutí MM.

 

Téma stretnutia je:

„Čistota materinského srdca“.

 

„Ustavične vzdávame vďaky Bohu za vás všetkých,

keď si na vás spomíname bez prestania vo svojich modlitbách...“1 Sol 1, 2

 

Veľké stretnutie MM 2019

– je zasvätené Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie;

– je určené predovšetkým pre matky, ktoré sa modlia v skupinkách MM, aby si mohli oddýchnuť, načerpať nové sily, duchovne sa osviežiť a zažiť radosť z osobného stretnutia s Ježišom vo veľkom spoločenstve mám z celého Slovenska;

 – pripravíme sa naň modlitbou ľubovoľného deviatnika k Panne Márii alebo k Duchu Svätému. Budeme sa modliť za naše stretnutie aj za prezidentské voľby. K deviatniku pridáme každý deň modlitby za ochranu: Pod tvoju ochranu sa utiekame..., Svätý Michal archanjel... – ako nás k tomu vyzval Svätý Otec František. Začiatok deviatnika je v pondelok 4. marca 2019. Každá mama si môže počas deviatnika vybrať jeden deň pôstu.Modlitba spolu s pôstom má veľkú silu.

Pokyny pre účastníkov:

Voľby prezidenta

V sobotu 16. marca 2019 počas nášho stretnutia vo Svite je prvé kolo prezidentských volieb. Tie, ktoré nestihnete voliť doma, vybavte si voličský preukaz a nezabudnite si ho vziať so sebou.

Miesto konania

Kostol sv. Jozefa robotníka na ulici P. Jilemnického 32, Svit.

Dostanete sa tam autom alebo peši z centra Svitu od autobusovej stanice chodníkom popri rieke Poprad. 

Ubytovanie

Ubytovanie bude na viacerých miestach. Prosíme, dajte nám vedieť v prihláške, ktoré chcete bývať spolu, aby sme vás mohli ubytovať na rovnakom mieste, ak to bude možné. Všetko vkladáme do modlitby.

Podrobnejšie informácie o ubytovaní pošleme všetkým, ktorí budú prihlásení.

Registrácia pre všetkých ubytovaných bude v hoteli Spolcentrum, SNP 142, vo Svite v piatok 15. marca 2019 od 14.00 hod. do 17.30 hod.

Stravovanie pre ubytovaných

Piatok:     večera – nie je, nezabudnime si niečo priniesť.

Sobota:  raňajky – sú v mieste ubytovania; obed pre všetkých ubytovaných je spoločný v Mladosti neďaleko kostola; večera – pre tých, ktorí zostávajú do nedele, v mieste ubytovania.

Nedeľa:   raňajky – sú v mieste ubytovania; obedpre všetkých ubytovaných je v Spolcentre.

Prihláška

Tento rok je zmena v prihlasovaní. Budeme mať len elektronické prihlásenie, vo výnimočných prípadoch prihlásenie cez telefón. Mamičky, ktoré nemáte internet, poproste niekoho zo svojej skupinky, alebo svoje deti, manžela, aby vás prihlásili cez internet.

 


Veľké stretnutie MM

Príhovor o. Mariána Dragúňa – duchovného otca MM

     Chcel by som vám povedať všetko to, čo má Pán pre nás pripravené. Tieto riadky a tento čas, verím, že nám pomôžu prijať a pochopiť, že dôvera a odovzdanosť sú piliere prežívania spirituality Modlitieb matiek.

      Veronica Villiams vo svojej knihe  Radosť z odovzdania sa Jemu píše: „Verím, že dar odovzdania sa je pre všetkých a Pán nás všetkých volá, aby sme touto cestou prišli bližšie k Nemu.“ Cez túto myšlienku sa chcem dotknúť srdca každej z vás. Tento dar je pre všetkých. Všetci máme radi dary, keď sú príjemné a keď sú od toho, kto je nám blízky; a Boh nám všetkým, všetkým, teda aj mne, chce dať tento dar: dar dôvery a odovzdanosti.

      Ako to vyzerá v realite nášho života. Stretávate sa v skupinkách MM raz do týždňa, odovzdávate svoje deti, svojich blízkych do Ježišovho náručia. Ale žijeme túto odovzdanosť naozaj? Keď som nad tým premýšľal, spomenul som si na skvelú ženu z Holandska – Corrie ten Boom (1892 – 1983), jej otec bol hodinár, mali malé hodinárstvo kde ukrývali Židov. Niekto ich udal a skončili v koncentračnom tábore: ona, jej sestra a otec. Otec a sestra zomreli. Ju omylom prepustili na slobodu. Chodila po Nemecku aj po svete a hovorila o odpustení a o odovzdaní sa. Mala v sebe Božieho ducha a hovorila, že človek je slobodný cez odpustenie a odovzdanie. A v tomto je jej spiritualita MM veľmi blízka. Napísala knihu Ježiš je vítěz. V seminári som ju často používal. A teraz som mal som pocit, že ju čítam po prvýkrát. Ďakujem, že aj vďaka MM som mohol túto knižočku vidieť a chápať ináč ako vtedy, keď som ešte nepoznal spiritualitu odovzdania sa. Odovzdanosť je úloha na celý život, do ktorej stále dorastáme.

      Corrie ten Boom bola v Japonsku po vojne a tam ohlasovala, že Ježiš je víťaz, že oslobodzuje, že mu treba dôverovať, že treba odpustiť a na neho zložiť všetky svoje starosti. Bolo to krátko po vojne, po Hirošime a modlila sa, čo má tým ľuďom povedať. Keď sa pozrela na svoj veľký kufor, uvedomila si, že často aj jej srdce je ako ten kufor: ťažký, plný starostí a niekedy ho tak ťažko nesieme. Na prednášku prišla s plným kufrom. Otvorila ho a vyberajúc jednu vec za druhou hovorila: toto sa deje, keď odovzdávame veci Bohu: Bože, odovzdávam ti dnes svoje deti, syn sa možno rozvádza, je to pre mňa veľmi ťažké. Vybrala druhú vec: odovzdávam ti svoje manželstvo, nedostatok peňazí, všetky nedorozumenia, odovzdávam ti ich dnes ráno. Vybrala ďalšiu vec: odovzdávam ti svoju pýchu, svoje hriechy, opakované zlyhania v mojom živote. Vybrala ďalšiu, najťažšiu vec a povedala: odovzdávam ti, Pane, dnes ráno svoju nedôveru, svoj strach a svoju úzkosť... A tak postupne vyprázdnila celý kufor, vzala ho do ruky a zľahka ním zamávala. Ukázala, ako ľahko sa jej teraz žije, keď všetko hneď ráno odovzdala Bohu a potvrdila to slovom z Prvého listu sv. Petra kapitola 5, 7: Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará. Tento príbeh sa tu neskončil. Po niekoľkých rokoch sa stretla v Nemecku s jedným Japoncom, ktorý bol na tej prednáške, a povedal, že najviac sa ho dotklo to, keď si po skončení prednášky naložila všetky veci do kufra a odchádzala odtiaľ rovnako ťažko, ako tam prišla.

     Milé mamy, nespoznávame sa aj my v tomto, asi všetci? Corrie povedala, že jej tento človek nastavil zrkadlo. Ako často sa mi stane, že ráno v modlitbe všetko odovzdám, ale potom príde prvý problém, dieťa ma nahnevá a vybuchnem. Potom príde ťažkosť v práci a v rodine a tak cez deň nabaľujem znovu tie starosti a večer už mám  kufor opäť plný. Odovzdať svoje bremeno, svoje starosti Bohu, to je to, čo sa musíme učiť. Ak nám to nejde, nebuďme znechutení. Je to cesta, na ktorej aj padáme aj zlyhávame. Ale je nutné prežívať prítomnú chvíľu.

      Corrie bola dcéra hodinára a poznala bájku o nových hodinách, ktoré boli vyrobené a mali začať tikať. Vtedy im staré hodiny povedali: Viete, čo vás čaká? Musíte tikať každú sekundu 2x, to znamená za minútu 120x ... za rok je to skoro 63 miliónkrát. Nové hodiny sa takmer nervovo zrútili. To sa nedá vydržať! Prehovorili múdre hodiny: Prečo počúvaš také hlúposti? Ten starý hodinový dedko je celý nešťastný, lebo si ho nikto nekúpil a len zbytočne na neho padá prach. Pretože sám je nešťastný, snaží sa, aby aj druhí na tom boli podobne. Ale ty sa sústreď len na jedno tiknutie. A to predsa nie je ťažké. Jeden tik za druhým…

     Aj my sa máme sústrediť na prítomnú chvíľu. To je cesta odovzdanosti, cesta, na ktorú nás pozýva Boh. Spomeňte si na deň vašej svadby, keď ste stáli pri oltári. Keby vám vtedy niekto povedal, že to bude ťažké a koľko špinavého riadu budete musieť umyť za celý život, asi by ste sa boli psychicky zrútili. Stačí, ak v ten deň, ktorý práve prežívame, urobíme to, čo máme urobiť. Boh nás vedie k tomu, aby sme žili prítomnú chvíľu.

      Corrie spomínala, že ako dieťa prechádzala s otcom v noci cez bažiny a mláky vody, ktoré boli nebezpečné. Pevne sa držala otcovej ruky, ktorý v druhej ruke držal malý lampáš. Corrie v strachu  hovorila otcovi: „Prečo nemáme väčšie svetlo, aby sme dobre videli pred seba? Veď je tu taká veľká tma a vidíme len na jeden krok.“ Vtedy jej otec odpovedal: „Stačí nám svetlo na jeden krok. S týmto svetlom môžeme prísť až na kraj sveta!“

     Boh nám nedáva reflektor, aby sme videli na ďalších 20 rokov. On nám dáva malé svetlo, o ktoré sa treba starať, lebo ho môže vietor sfúknuť. Ktoré v nás možno treba obnoviť, lebo je zabudnuté. Často si myslíme, že ho nepotrebujeme, lebo je malé. A predsa môžeme s ním prísť až na kraj sveta. Takýto životný štýl predpokladá neustálu vydanosť a dôveru. Boh chce pôsobiť tu a teraz v mojom živote. Ak teraz vyriešim to, čo mám teraz vyriešiť, to je najlepšia príprava na to, čo bude zajtra. Žiaden človek spravidla neklesne pod ťarchou jedného dňa. Vtedy, keď nevyriešený včerajšok sa pridá ku starostiam dneška, naše nohy sa trasú a nevládzeme. Je úžasne jednoduché žiť naraz len jeden jediný deň! Modlitba odovzdanosti si vyžaduje každodennú vernosť. Ako hovorí Ján Pavol II.: Ak si sa modlila včera, dnes to už nestačí. Nedá sa žiť z minulosti. Toto nás vedie na skromnú a nenápadnú cestu, na ktorej sa učíme odovzdávať Bohu. Kdesi som čítal, že keď si plánujeme veci, diabol sa usmieva. A keď máme množstvo práce, smeje sa. Ale trasie sa, keď sa modlíme – najmä, keď sa modlíme spoločne. „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi…“ (Mt 18, 20) Keď prichádzate na skupinky MM, kde vyvrcholením modlitby je symbolické odovzdanie detí do Božích rúk, práve to znamená, že chcete, aby vás Boh ďalej vychovával a viedol. Že sa chcete takto modliť modlitbu odovzdania a hlbokej dôvery, aj keď neviete, čo bude o dva kroky.

     Ale nestačí, aby sme sa modlili len tú jednu hodinu za týždeň v skupinke. Skupinku MM vnímam ako malý orchester – kvarteto, kvinteto, trio... podľa toho, koľko vás tam je. Aby tento orchester mohol fungovať, každý jeden nástroj musí byť naladený. To ladenie je vaša osobná modlitba počas celého týždňa a odovzdávanie všetkého, čo cez týždeň prežívate. To je to nalaďovanie sa na to, aby sme potom na stretnutí MM zahrali ako orchester každý na svojom nástroji krásnu symfóniu. Keď sa na to cez týždeň nepripravujeme, naše modlitby sú ako kakofónia –rozladené a ťažko sa to počúva. Pánu Bohu sa ťažko počúvajú modlitby tých, ktorí nie sú zladení láskou a odpustením. Preto osobná každodenná modlitba, v ktorej sa cez odovzdanosť pripravujeme na stretnutie v skupinke MM, je niečo, čo je nenahraditeľné. Povzbudzujem vás, aby ste verili v silu modlitby.

      Páter Hegglin, exorcista Nitrianskej diecézy, spomína, že na jednej modlitbe nad posadnutým zlý hovoril cez toho človeka: nenávidím ticho Panny Márie pri zvestovaní v Nazaretskom domčeku; nenávidím ticho, keď Ježiš stál pred Pilátom a nič nehovoril, nebránil sa a dav kričal ukrižuj ho; nenávidím ticho Golgoty. Keď diabol niečo nenávidí, tak je to veľmi dôležité pre našu dušu, spásu, vieru, pre náš život – sú to aj chvíle ticha, mlčania, vnútorného ticha. Niekedy je pre nás modlitba úžasná, máme z nej radosť. Niekedy je to však ťažká hodina ticha, lebo nebo mlčí. Boh dopúšťa toto mlčanie, lebo modlitba nie je len nejaké emocionálne uspokojenie. Kardinál Špidlík hovorí, že my sa nemáme modliť preto, aby sme sa dobre cítili. Ak nám to Pán Boh dá, tak mu zato ďakujme, ale nemyslime si, že môžeme jesť krémeše trikrát denne. Pán Boh nás vychováva aj cez modlitbu tak, že sa nám schová, mlčí, neodpovedá a čaká, že ho budeme hľadať, že budeme k nemu volať v tej našej ľudskej biede, v našej opustenosti. Ak chceme mať v ruke lampáš svetla – modlitby na jeden krok, tak musíme vedieť, že modlitba je duchovný zápas. Bez boja niet víťazstva.

      Sv. Ján z Kríža mal obraz: videl, kadiaľ ide cesta k Bohu. Videl ľudí, ktorí v modlitbe len prosia: daj mi zdravie, deťom prácu... prosia o materiálne veci. Iní chcú väčšie duchovné dary a Boh ich niekedy vyslyší. Ale duša, ktorá chce pokročiť na ceste duchovného života, musí vedieť, že ani jedni, ani druhí sa nedostanú na vrchol. K cieľu vedie medzi tými dvoma horami úzka cesta, ktorá sa volá niekoľkonásobné NIČ. Je to, ako keď sa modlíme a nedeje sa v našom živote nič. Deti idú svojimi cestami a moje problémy sú stále tie isté. Niekedy prídu chvíle vyprahnutosti v modlitbe. A vtedy máme vstúpiť do Božej prítomnosti, ktorá sa prejavuje akoby Božou neprítomnosťou. Sv. Terezka zomierala takmer bez viery, ale mala veľkú lásku. Matka Tereza a aj iní svätí prežívali temnotu. Tak to majú prežívať aj mamy. Keď príde temnota do vášho života modlitby, nevzdajte to! Vydržte!

      Mnoho ľudí Pán Boh privedie na okraj púšte. Chce im tam dať veľké dary, ale oni sa zľaknú: zbadajú púšť a odídu. Púšť znamená vstúpiť do Božej prítomnosti, ktorú necítim. Ježiš to sám prežil na kríži, keď citoval 22. žalm: Bože môj, prečo si ma opustil. Vedomie Božej neprítomnosti je spôsob, ktorým nás Boh vychováva. Boh sa vzďaľuje a mlčí, aby nás vtiahol do bližšieho vzťahu s ním. Chce nás naučiť bicyklovať bez oporných koliesok. Keď sa Boh vzdiali, chce nás naučiť novej rovine dôvery v neho. Ježiš sľúbil, že nás nikdy neopustí. Ježiš zobral na kríži všetku našu opustenosť. Sv. Pavol nás uisťuje, že nás nič nemôže odlúčiť od Kristovej lásky. Aj keď svetlo našej modlitby je úplne maličké, keď to svetielko zhasína, keď necítime Boha, vydržme! Zostaňme ticho, v postoji so zavretými očami a povedzme len tak, ako v Novéne odovzdanosti v 5. deň: Zatvor svoje oči a dovoľ, aby ťa niesla záplava mojej milosti; zavri oči a nechaj ma pôsobiť; zavri oči a svoj vnútorný pohľad nasmeruj celkom na mňa! Odvráť sa od myšlienok na budúcnosť ako od pokušenia. Odpočívajte vo mne, verte v moju dobrotu a ja vám sľubujem na svoju lásku, že ak mi v tomto rozpoložení poviete: „Ty sa postaraj!“, ja sa o vás postarám, darujem vám útechu, oslobodím vás a budem vás viesť.      

     Nájdime si čas zostať so zatvorenými očami. Keď človek zatvorí oči a nevidí, zrieka sa ľudských riešení. Vtedy nás Boh môže začať viesť. Je to niekedy ťažká modlitba akoby bez slov. Mnohí autori odporúčajú v takýchto chvíľach otvoriť sa pre Slovo a „prežúvať ho“. Slovo, ktoré sa má stať naším svetlom. Otvoriť sa Ježišovmu slovu, niečomu krátkemu, jednoduchému. Každý z nás môžeme byť zasiahnutý v rozličných situáciách života Božím slovom. Ako keď sa napríklad modlíme za Slovo na stretnutie vo Svite, alebo pred trojdním. A veríme, že je to slovo Boha pre mňa. Slovo, ktoré má moc v tejto chvíli pre mňa – Slovo života. Je to ako malá sviečočka v lampáši. Podobne, ako keď dostaneme Slovo v skupinke na MM, môžeme si myslieť, že nie je pre nás a chceli by sme nejaké iné, múdrejšie alebo lepšie. Ale verme, že keď sa modlíme v skupinke MM v dôvere, je to slovo Boha pre mňa tu a teraz.

      Na tejto ceste je dôležitý úkon viery a odovzdanosti, keď možno so zatvorenými očami so slovom v srdci ukážem Bohu svoje prázdne ruky. Prázdne ruky znamenajú, že za moje deti sa modlím 20 rokov a nič, za moje manželstvo tiež, a nič sa nedeje. Moje prázdne ruky – to sú moje nevypočuté modlitby. Je to vnútorný postoj, v ktorom môžem povedať: Ježišu, dôverujem ti, celkom sa ti odovzdávam, postaraj sa o všetko. Carlo Carretto vo svojom denníčku píše o „chudobnej modlitbe“. Píše, ako celý deň pracoval na púšti a večer sa chcel modliť. Ale keď si vo svojej modlitebni kľakol, tak namiesto modlitby zaspal od únavy. Hovorí: to je moja modlitba, modlitba chudobných – tých, čo stoja pred Bohom s prázdnymi rukami. Do svojich prázdnych rúk vkladajú svoju únavu, možno aj hnev, úbohosť, sklamanie, netrpezlivosť, svoju bolesť a trápenie, aj to, že Boh mlčí a neodpovedá.

      A ja tu budem stáť verne pred Tebou, aj keby sa hory rútili – spieva sa v hymne Modlitieb otcov. Prázdne ruky znamenajú osvojiť si tento postoj a denne v ňom zápasiť. Naladiť sa, aby sme v tom svojom orchestri každá z nás mohli krásne zahrať. Krásna symfónia Modlitieb matiek – to sú modlitby, ktoré otvárajú nebo.

     Sv. Brigita Švédska, spolupatrónka Európy, mala 8 detí a mala mystické zážitky. Videla v duchovnom videní Pána Ježiša spolu s Pannou Máriou, ako súdia jej syna Karola, ktorý zomrel v hriechu. Jeho duša bola maličká a nahá, z pravej strany ju strážil anjel a z ľavej diabol, ale ani jeden si na ňu netrúfal.

 Diabol kričal: Všemohúci Sudca, musím žalovať tu na túto Ženu a ukázal na Pannu Máriu, lebo Ona zobrala túto dušu, ktorá patrí mne  a ona ju chráni vo svojich rukách.

Panna Mária vysvetlila, že duša napriek svojim hriechom veľmi milovala Presvätú Matku a nadovšetko ju uctievala.

Diabol to pripustil, ale sotva bol odstrašený, lebo pokračoval: Chcem vám prečítať hriechy, ktorých sa dopustil tento človek, odkedy dokázal rozoznávať dobré od zlého. Všetko som si starostlivo uchoval a zapísal, aby som na nič nezabudol.

Anjel odporoval: To je pravda, keď však jeho pozemská matka spoznala, že vôľa jej syna sa prikláňa k hriechu, ihneď mu prišla na pomoc – robila skutky milosrdenstva a denne sa za neho modlila a obetovala, tým nakoniec získal toľko Božej bázne, že keď zhrešil, išiel hneď na spoveď.

Diabol mu to vrátil: Ale teraz prednesiem jeho hriechy. Ale beda, kde sú moje zápisky? Ktosi mi ich ukradol!

Anjel mu odpovedal: To spôsobili slzy jeho matky.

Diabol vystrúhal zlostnú tvár: Ale má ešte plno svojich hriechov, ktoré nestihol oľutovať a potom na ne zabudol, zaslúži si trest.

Anjel mu povedal: Otvor to vrece!

Diabol začal kričať: Vrece je preč a s ním aj jeho hriechy!!!

Anjel odpovedal: Tie hriechy ti ukradli slzy jeho matky, lebo jej plač a modlitby sa tak páčili Bohu, že ju vyslyšal.

      Chcem vám povedať, že v tomto príbehu je veľká nádej pre vás mamy a pre vaše deti. Vaše slzy sú ako semená a Boh nedovolí, aby padli na zem a premenili sa na blato, ale posiela svojich anjelov, aby ich zbierali. A v nebi sa tieto slzy premenia na perly. Toto je nádej, v ktorej môže žiť každá jedna z vás. Toto nie sú slová lacnej útechy, ale slová, ktoré Boh môže dovoliť, aby sa vás dotkli. Aby ste boli vďačné aj za vaše prázdne ruky, za vaše duchovne prázdne deti, za vaše rodiny, za vaše trápenia. To, že čítate tieto riadky, nie je náhoda. Boh očakáva, aby sme vedeli mať aj prázdne ruky, aby sme vďaka Božej milosti vedeli uniesť prázdnotu nášho života a našich rodín.

      Jedna žena napísala takúto modlitbu:

     Priniesla som svoje bremeno k Pánovi, aby som ho tam odložila a nechala. Kľakla som si a povedala som mu o svojich ťažkostiach, ponorená do vrúcnej modlitby. Ale cítila som hlboké zúfalstvo, ktoré sa rozrastalo pod mojimi nohami, pretože som sa plahočila ďalej so svojím bremenom na pleciach. Pane, prečo si mi bremeno nevzal? Prosím ťa, vezmi si ho! Znovu som prosila o pomoc a On mi odpovedal: Moje dieťa, chcem ti pomôcť, túžim ti zobrať  to bremeno, chcem tiež niesť tvoje ťažkosti na tvojej ceste životom. Ale musíš si pamätať, toto jedno musíš vedieť: Nemôžem ti tvoje bremeno vziať, pokiaľ ho ty nepustíš…

 Nakoniec sa pomodlime modlitbu Charlesa Foucaulda, každá vo svojom srdci:

 Otče môj, oddávam sa tebe: urob so mnou, čo sa ti páči! Nech čokoľvek so mnou urobíš, ďakujem ti.

Som pripravená na všetko, prijímam všetko, aby sa tvoja vôľa naplnila vo mne a vo všetkých tvojich stvoreniach. Netúžim po ničom inom, môj Bože.

Odovzdávam svoju dušu do tvojich rúk, tebe ju darujem, môj Bože, so všetkou láskou svojho srdca, lebo ťa milujem.

Amen.

Z homílie otca biskupa Stolárika sme vybrali

     Otec biskup Stanislav v úvode homílie spomínal na našu spoločnú cestu do Fatimy (na medzinárodné stretnutie MM), ktorá bola veľmi „kľukatá“ a namiesto o 12-tej na obed sme prišli do Lisabonu o 12-tej o polnoci asi podobne ako Mária s Jozefom, keď utekali do Egypta s Ježiškom.

     „... je rok Fatimy. Sto rokov od zjavení Panny Márie vo Fatime! Každá z vás, ktoré ste tu, možno ste tiež mali nejakú krivoľakú cestu k Matke Božej. Koľkí by sme mohli vydávať svedectvá o tom, ako nás držala za ruku naša nebeská Mama. Bola ochotná za nás „obetovať“ vlastného Syna. Bola ochotná prijať a prežiť problémy pri jeho narodení, útekom do Egypta i to, keď sa Ježiš stratil. Ako muselo krvácať jej srdce, keď ho videla zbičovaného, opľuvaného, opovrhovaného na krížovej ceste, na kríži, a predsa tam vytrvala a stála pod jeho krížom. Ona ako mama ponorená vo svojej materinskej bolesti, a predsa vznešene vzpriamená stála tam, pri umierajúcom Synovi.  Odovzdávala Pánu Bohu svoju bolesť, za vykúpenie ľudstva.

     Koľkokrát aj vy mamy vo veľkej bolesti ste všeličo obetovali za svojich najdrahších. To prvé, čo chcem vyjadriť, je jej láska, jej láska k nám; láska Božia k nám skrze Máriu. Druhé, o čom chcem hovoriť, to sa už týka nás – a to je už náš postoj. Ako sa my otvoríme ponúkanej Božej láske aj skrze Pannu Máriu. Tam, kde nie je úprimná duša detskej otvorenosti, tam sa veľmi veľa stráca z toho, čo nám chce povedať Boh; ale tam, kde je detská úprimnosť a otvorenosť, tam Boh dáva veľmi veľa zo svojho pokladu múdrosti a sprevádza každého jedného pokorného.

     Zadívajme sa na blahoslaveného Františka. Mal deväť rokov. Po stretnutí s Pannou Máriou bolo častejšie vidno, ako sa utiahol do ústrania, do samoty. Vtedy, keď už bolo jasné, že František odchádza do neba, Lucia ho oslovila, aby tam za nich viac prosil. On vo svojej detskej úprimnosti odpovie Lucii: „Vieš čo, radšej popros Hyacintu, aj ona pôjde o chvíľu do neba. Lebo ja budem v nebi viac utešovať Boha. A nestíhal by som prosiť, takže ju  radšej popros.“

     Blahoslavená Hyacinta, toto 7-ročné dievča, stojí pred Pánom, plné ochoty, pripravenosti, dokonca byť hodená do kotla s vriacim olejom. Keď je Pannou Máriou privádzaná k tomu, aby sa modlila a obetovala, a keď sa jej pýtajú na úmysel, ktorý si zvolí – či za obrátenie hriešnikov, či za kňazov, za Cirkev, alebo za Svätého Otca, alebo ešte na ďalšie úmysly, ona povie: „Na všetky úmysly.“ Ako hlboko dokáže vnímať potreby Cirkvi a potreby času.

     Trojicu detí dotvára Lucia, ktorú Pán ponecháva, aby sa stala hlásnikom a ďalším sprostredkovateľom toho všetkého, čo Panna Mária oznamuje svetu.

     Keďže dnes je sv. Kataríny Sienskej, spolupatrónky Európy, aj u nej chceme poukázať na úprimnosť jej duše. Milé mamy, bola to žena analfabetka, a je učiteľkou Cirkvi! Mala aj neviditeľné stigmy. Poviete si: no, jej sa dobre žilo, keď bola taká vyvolená! Ale ona sama si dobre uvedomovala, aká je tvrdohlavá. A vtedy sa začína modliť: Ježišu, tichý a pokorný Srdcom, urob moje srdce tichým a pokorným podľa tvojho Srdca.

     Milé sestry, mamy, milí bratia, naozaj sa dnes môžeme každý jeden zamyslieť nad svojimi životnými cestami. Cesty každého z nás boli aspoň z času na čas nejako preťaté. Nejakou skúškou, bolesťou či utrpením. Bolo a stále je len na nás, ako sme sa aj v takých chvíľach postavili a ako sa v takých chvíľach aj teraz dokážeme postaviť pred Pána a znova mu otvoriť srdce. Každý môžeme odhaliť, objaviť svoju vlastnú cestu a charizmu. Ale pamätajme, že každá z nich, ak ju naozaj objavíme ako Božiu, nás privedie do Fatimy, privedie nás k Matke Božej.

     A tak aj všetky úmysly, ktoré ste sem priniesli, aj v tomto duchu skladám na oltár, prosiac, aby sme dnes cítili Máriinu blízkosť, a to aj na príhovor sv. Kataríny Sienskej, spolupatrónky Európy. Aby ste si aj vy, milé mamy, uvedomili, že ste spolupatrónky Európy, každá jedna mama. Ste spolupatrónky, či skôr spolutvorkyne Európy, lebo vy mamy, parafrázujúc slová sv. Jána Vianneyho, hýbete kolískami svojich detí a vnúčat. Vy hýbete svetom! Ako to vy budete hýbať, tak to bude vyzerať. A keď sa vám javí, že všetko to dobro vložené do vašich snažení, vaše úsilie neprináša očakávané ovocie, aj to obetujte Pánu Bohu ako svoju bolesť srdca. A túto bolesť srdca odovzdajte ako dar nebeskému Otcovi. On aj toto dokáže premeniť na požehnanie.  Na požehnanie pre rodinu, pre farnosť, pre obec, pre mesto, pre Slovensko, pre celý svet, pre celú Cirkev. Milé mamy, naozaj ste spolutvorkyne Európy, a preto sväticu dnešného dňa, sv. Katarínu Sienskú, vzývajte neustále aj o jej pomoc pre vás. Amen.“

 

 


O bližšie informácie môžete požiadať TU